Anna Šenšelová

Anna Šenšelová
1882 – 1976

Skromná žena s vášňou pre slovenskú výšivku

Anna Šenšelová (1882 – 1976) bola výnimočná, nesmierne skromná a húževnatá žena, ktorej život sa stal neoddeliteľnou súčasťou histórie slovenského výšivkárstva. Narodila sa na Štedrý deň v Očovej v rodine národovcov a už od detstva ju sprevádzala láska k slovenskej kultúre.

Hoci jej pôvodným snom bola botanika a práca v záhrade, osud ju v roku 1910 zavial do Martina. Práve tam vznikala legendárna Lipa, účastinárska spoločnosť pre ľudový priemysel, a Anna bola povolaná, aby sa stala jej hybnou silou.

Aby svojej práci rozumela čo najlepšie, vo svojich 28 rokoch zasadla do školských lavíc v Prahe, kde si osvojila najrôznejšie techniky vyšívania na Mestskej priemyselnej škole v Prahe. Po návrate sa naplno oddala záchrane tradícií:

Trpezlivo študovala a odkresľovala staré vzory, aby sa na ne nezabudlo. Veľa cestovala po Slovensku a získavala kontakty a dôveru vyšívačiek, ktoré ďalej pracovali pre Lipu a zachovávali prísne stanovené štandardy slovenského ornamentu.
Osobne dohliadala na kvalitu každej jednej dečky, obrusu, či kroja; dbala na zachovanie čistoty a pôvodného vzoru.
V okolí Trnavy pochodila Hrnčiarovce, Ružindol, Gocnod (dnešný Cífer) a Récu. V Čataji sa Lipa neuchytila, pretože tam mal vyšívačskú školu spolok Izabella. V okolí Zvolena boli vyšívačky v Slatine, s charakteristickou krivou ihlou vyšívali bez predlohy, a v Detve. Vyšívačské obce boli aj Vajnory a Grob. V Hontianskej župe Horný a Dolný Dačov Lom, Litava, Bzovík a Trpín. V niektorých oblastiach Hontu vyšívačky pre Lipu nepracovali; tu zbierala výšivky a vzory Drahotína Kardossová, rod. Križková. Ak do Lipy prišla chybná práca od vyšívačiek, musela ju Anna sama opraviť alebo predať za nižšiu cenu.

Anna zbierala staré vzorky výšiviek a podľa nich dbala na zachovávanie tradičného vzoru. Dozerala, aby sa ženy nenechali strhnúť módnymi trendmi z prichádzajúcich časopisov. Vzorník výšiviek, ktorý si dala vyšiť na Dačovom Lome, predala Slovenskému národnému múzeu v Martine.

Pod Anniným vedením Lipa získavala ocenenia na medzinárodných výstavách od Viedne až po Košice. V rôznych obdobiach pôsobila ako vedúca predajne, správkyňa, tajomníčka aj účtovníčka; zostala pri Lipe až do jej zániku v roku 1951.

Spomienky z rodiny · Oľga Kapustová

Oľga Kapustová, ďalšia Annina praneter, si ju pamätá ako tichú, skromnú a pracovitú ženu, „tetinku", ako ju deti v rodine volali. Najradšej trávila čas v záhradke pri dome a keď dozreli maliny, posielala deti von s miskami, nech sa napasú. Niekedy im dala peniaze a poslala ich do obchodu kúpiť zmrzlinu. Len tak, aby im spravila radosť. Žila skromne a úsporne, odkladala si peniaze na starobu. Menová reforma v 50. rokoch však jej úspory znehodnotila a Anna prišla o byt, v ktorom žila. Ujala sa jej sestra Oľga s rodinou, kde Anna prežila posledné roky života.

Posledné tri roky Anninho života boli poznačené utrpením. Po páde, pri ktorom si zlomila bedrovú kosť, ostala priputaná na lôžku. Jej fyzické zdravie, no najmä to psychické, začalo pomaly chradnúť. Noci prinášali nepokoje, ťažké sny, chvíle blúznenia. Predsa však nebola sama; najbližšia rodina sa o ňu s láskou a oddanosťou starala do poslednej chvíle. Anna Šenšelová zomrela 28. júla 1976.

Odkaz mojej pratety, Anny Šenšelovej sa takmer stratil v zabudnutí. Dve igelitky výšiviek objavené v pivnici po mojich starých rodičoch ma priviedli k pátraniu po jej príbehu. A nielen jej, ale aj mojom, pretože som skrz tieto výšivky začala pátrať po celej mojej rodinnej histórii a skrz poznanie rodinnej minulosti sa začínam mať akosi radšej a som hrdá na to, kam siahajú moje korene.

zdroj: Zborník Slovenského národného múzea. Etnografia, Jan V. Ormis, 1982 · rodinný archív: Ján Juráš, Oľga Kapustová

Výšivka v DNA

Rodina popretkávaná láskou k výšivke

Keď som začala pátrať po histórii Lipy a Anne Šenšelovej, nečakala som, že objavím lásku k výšivke u toľkých predkov. Rodina Šenšelovcov mala k ihle a niti vzťah, o akom sa mi ani nesnívalo.

Výšivka ako tajná misia: Zástava slobody

Bol rok 1918 a Slovensko stálo na prahu obrovskej zmeny. Skupina mikulášskych diev sa rozhodla privítať toto oslobodenie spôsobom, ktorý bol v tej dobe nielen symbolický, ale aj nebezpečný: vyšiť vlajku slobody. Pracovali za zamknutými dverami, so zatiahnutými oblokmi, a keď sa niekto pýtal, čo robia, odpovedali, že „vyšívajú oltárne rúcho".

Financoval ich Branko Lacko, ktorý zohnal pravý český biely hodváb. Nákres zástavy zhotovil akademický maliar Kostelníček, zlaté a strieborné nite im dodal spolok Lipa z Turčianskeho Sv. Martina, ten istý spolok, v ktorom dlhé roky pracovala aj Anna Šenšelová. Vzory z Čiech, Slovenska, Moravy a Sliezska vyšívala slečinka Uličných, každý roh zástavy mal svoju vyšívačku, štyri devy na rohoch, ďalšie pri vzoroch, príprave a odkresľovaní, dokopy deväť odvážnych žien, jeden spoločný čin.

Každá z vyšívačiek si pred prácou odstrihla prameň vlasov a zavyšívala ho do vzorky zástavy. Kúsok seba doslova všili do látky, do histórie.

Vyšívačky zástavy slobody,
Darina Trnovská (neskôr Šenšelová) druhá zľava v hornom rade

Sem vložiť fotku

Zástava slobody

Slávnostné zhromaždenie na námestí v Liptovskom Sv. Mikuláši, 8. december 1918

Slávnostné zhromaždenie
8. december 1918, Liptovský Sv. Mikuláš

Moja prastará mama Darina

Medzi tými štyrmi odvážnymi devami bola aj moja prastará mama, Darina Trnovská, neskôr Šenšelová, švagriná Anny Šenšelovej.

Zástava bola verejne predstavená 8. decembra 1918 na zhromaždení 15 000 ľudí v Liptovskom Sv. Mikuláši. Posvätili ju spoločne Andrej Hlinka a Jur Janoška. Vojaci pod ňou zložili prísahu. Na tento deň bola napísaná špeciálna báseň, ktorú predniesla Lujza Lacková.

V roku 1968, pri päťdesiatom výročí Martinskej deklarácie, sa zástava vrátila domov do Liptovského Mikuláša. Na slávnostnom večierku s názvom „Hoj, zem drahá!" ju verejnosti opäť predstavili tri vyšívačky: Darina Droppová-Hubková, Oľga Schatzová-Belnayová a Darina, vtedy už Darina Šenšelová-Trnovská.

Spomedzi ďalších žien šenšelovského rodu, ktorých život súvisel s výšivkou, bola Annina matka, Ľudmila Šenšelová Izáková, ktorá sprostredkovala kontakt medzi Annou a vyšívačkami v Slatine, tiché, nenápadné spojivo, bez ktorého by sa možno Lipa nikdy nedostala k tým správnym ženám. V predajni Lipy v Martine zase pracovala aj Annina neter, Viera Helvíghová, ktorá žiaľ zomrela veľmi mladá. Jej staršia sestra, Darina Helvíghová, sa potom starala o obe Vierine dcéry a neskôr sa v Martine starala aj o samotnú Annu Šenšelovú v jej pokročilom veku.

Príbeh zástavy bol zdokumentovaný Jozefom Jurášom, evanjelickým farárom a politickým väzňom, otcom Jána Juráša, krstného syna Anny Šenšelovej. Tento text pochádza z osobného archívu rodiny Jurášovcov a je jedným z mála priamych svedectiev o vzniku zástavy slobody.

Prečítať pôvodný text Jozefa Juráša (PDF)

Vypočujte si