Záujem o moju rodinnú históriu vniesol do môjho života úplne nový rozmer. Týmto článkom by som vás chcela upozorniť na hlavné riziko spojené s pátraním po rodinných koreňoch: pocit akútneho nedostatku času. Odkrývanie životov predkov má totiž tendenciu nabaľovať sa samo na seba vo veľkom, a je veľmi pravdepodobné, že vás to vcucne do víru, ktorý sa len ťažko zastaví. Dôvody sú jednoduché.
Každý príbeh, každá príhoda, nová informácia, nová fotka: každá prinesie toľko vzrušenia, že z toho rýchlo vznikne závislosť a už sa tomu musíte poddať. Tak to bolo aspoň u mňa.
Začalo to výšivkami a tým, že som chcela vedieť, odkiaľ pochádzajú. Po rokoch som sa vrátila k nedočítanej autobiografii môjho starého otca (Aj slnko, aj hrmavica), kde som sa síce priamo o výšivkách nedozvedela, ale lepšie som spoznala jeho; cez jeho opisy a rozprávanie som sa postupne zoznamovala aj s predkami, ktorí boli pred ním. Uvedomila som si, aké je to privilégium, že z tejto vetvy rodiny nám zanechal tak dokonale zmapovaný celý rod. Okrem spomínanej autobiografie som sa dostala k jeho spracovaniu rodokmeňa Šenšelovský rod a tiež k publikácii Pevný buď, ktorá pojednáva o živote a diele jeho otca a teda môjho prastarého otca Ľudovíta Šenšela.
Postupne sa mi v hlave začali spájať väzby, kto s kým, kde a kedy súvisel, a začala som sa pýtať aj doma. Spomienky mojich rodičov som už viac-menej poznala, tak som chcela hľadať ďalej. Bežne nie som úplne extrovertný človek a väčšinou sa vyhýbam iniciovaniu prvého kontaktu, ale zrazu som mala v hlave cieľ, ktorý bol vyšší ako moje komplexy, a oslovovanie ľudí mi išlo samo. Vďaka pátraniu som v priebehu pár mesiacov spoznala toľko úžasných osobností, či už v rámci rodiny, alebo aj ľudí spojených s folklórom a históriou, a ich spätná väzba prekonala všetky moje očakávania. U každého z nich som sa stretla s ochotou podeliť sa o akékoľvek informácie alebo ma nasmerovať na vhodné zdroje.
Tým, že sa mi pod ruku priplietli aj letopisy Živeny, ich obsah som čítala úplne inak, ako by som ho vnímala pred pár rokmi. Prechádzala som nimi cez optiku svojich predkov; jednotlivé príspevky v Živene dodali celému obrazu o nich a o období, v ktorom žili, kontext, ktorý som predtým nemala.
Myšlienky na minulosť spred 100 rokov ma teraz sprevádzajú denne. Už roky mám doma niekoľko starých kúskov keramiky, vyšívané dečky a obrusy, staré vydania kníh či starožitný šijací stroj. Tieto predmety mali pre mňa doteraz viac-menej estetický význam; zrazu sa však zamýšľam nad tým, kto asi vyšil dečku, ktorú mávam na konferenčnom stolíku, ktorá zo žien môjho rodu ušila šaty na tomto šijacom stroji, koľko šenšelovských návštev pilo kávu z nádherných šáločiek, ktoré mám tak rada aj ja, čie prsty listovali v tej istej starej knihe, ktorú dnes držím v rukách aj ja.
Uvedomila som si, že poznanie svojich predkov ma s nimi spája. Aj keď sa naše životy nemohli pretínať, nesieme si v sebe toľko z ich odkazov: máme povahové črty, talenty a neduhy, ktoré veľmi často majú pôvod niekde dávno. Ja osobne som sa vďaka tomu začala mať sama radšej. Keď viem, že tu predo mnou boli úžasní ľudia, ktorí neboli absolútne dokonalí, a v prípade môjho starého i prastarého otca sa nebáli priznať vlastné nedostatky, som láskavejšia aj k sebe a cítim veľkú hrdosť na svoje korene. Objavila som v nich nových influencerov pre môj život. Takých tých ozajstných, ktorých chcem, aby ma inšpirovali.
Rovnako to cítim aj pri čítaní Živeny. Ženy, ktoré s láskou bojovali nie za seba a svoj individuálny prospech, ale za práva a lepšie postavenie všetkých žien v spoločnosti. Vyzdvihovali úctu k žene a uznanie všetkých jej úloh v každodennom živote; nepodávali to ako sťažovanie, ale ako realitu. Tá spred sto rokov je žiaľ v mnohom podobná tej dnešnej. Obdivujem ich odvahu, pokoru a nezištnosť. Pre mňa osobne je to výzva vrátiť sa k takýmto vzorom; v dnešnom pretlaku zameranosti na seba sa v tom ľahko stratíme.